Život Prešova
online
online
Národovec Michal Miloslav Hodža sa narodil pred 210 rokmi
22.09.2021 Turčianske Teplice
Rakša/Bratislava
22. septembra (TASR) - Michal Miloslav Hodža bol jedným z
najvýznamnejších reprezentantov slovenského národného obrodenia. Spolu s
Ľudovítom Štúrom a Jozefom Miloslavom Hurbanom neodmysliteľne patrí k
veľkej trojici slovenských národných buditeľov.
V stredu 22. septembra uplynie 210 rokov od narodenia Michala Miloslava Hodžu, evanjelického kňaza, básnika, jazykovedca, národovca a vedúcej osobnosti generácie štúrovcov.
Michal Miloslav Hodža sa narodil 22. septembra 1811 v obci Rakša (okres Turčianske Teplice) do rodiny mlynára Jána Hodžu. Ľudovú školu navštevoval v rodnej obci aj v Mošovciach. Po absolvovaní základného vzdelania študoval najskôr na gymnáziu v Banskej Bystrici, neskôr v Rožňave a v rokoch 1829 až 1832 študoval teológiu a filozofiu na prešovskom evanjelickom kolégiu.
Do Hodžovho národného cítenia výrazne zasiahlo štúdium na bratislavskom evanjelickom lýceu v rokoch 1832 až 1834, na ktorom sa formovala štúrovská generácia národovcov. Aktívne pôsobil tak v Spoločnosti česko-slovanskej, v rokoch 1833-1834 bol jej podpredsedom, ako aj v tajnom študentskom spolku Vzájomnosť. Na pamätnej vychádzke na Devín prijal v apríli 1836 symbolicky meno Miloslav.
Teologické štúdia zavŕšil vo Viedni, kde ho aj v roku 1837 vysvätili za evanjelického kňaza. V tom istom roku nastúpil na miesto farára v Liptovskom Mikuláši, pôsobil tam až do roku 1866, teda takmer 30 rokov.
Na stretnutí na fare v Hlbokom v júli 1843 rozhodoval spolu so Štúrom a Hurbanom o podobe spisovnej slovenčiny. Na ďalšej schôdzke, tentoraz zvolanej v auguste 1844 do Liptovského Mikuláša, založili kultúrno-vzdelávací spolok Tatrín (1844-1848), Hodža sa stal jeho prvým predsedom.
Michal Miloslav Hodža sa výrazne zaslúžil o zmenu pravopisu do dnešnej podoby, keď sa v roku 1852 uzákonila hodžovsko-hattalovská reforma. Pričinil sa o to, že v slovenčine zostalo ä, dvojhlásky aj ypsilon. Známy je jeho výrok: "Zrušiť moje tvrdé y? To sa, Boh dá, nigdá nestane!"
Novovytvorenému jazyku venoval tri diela - Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo (1847), Větín o slovenčině (1848) a Epigenes slovenicus (Potomok slovenský, 1848). Je tiež autorom Šlabikára (1859) a Prvej čítanky pre slovenské evanjelické a. v. školy (1860).
Hodža mal veľkú zásluhu na uskutočnení stretnutia národovcov v máji 1848 v Liptovskom Mikuláši, ktoré schválilo 14 bodov Žiadostí slovenského národa.
V revolučných rokoch 1848-1849 sa stal Hodža členom prvej Slovenskej národnej rady, ktorá bola ustanovená v septembri 1848 vo Viedni. Rovnako bol aktívnym účastníkom slovenských dobrovoľníckych výprav.
Po porážke povstania sa vrátil do Liptovského Mikuláša a v rokoch 1849 až 1850 pôsobil ako stoličný notár Liptovskej župy.
Hlavné Hodžove literárne diela vznikli v porevolučných rokoch. Patrí medzi ne epická báseň Matora (1856), esej Slavomiersky (1862) a cyklická báseň Vieroslavín, ktorá vyšla posmrtne v roku 1911.
V roku 1859 sa podieľal na vypracovaní Protestantského patentu a zasadzoval sa za reorganizáciu vnútornej správy protestantských cirkví v Uhorsku. V jeho realizácii videl dôležitý prostriedok, ako vylúčiť vedúcu úlohu maďarských svetských kruhov a šľachty v riadení cirkvi, čo chcel využiť na prospech školstva, kultúry a iných potrieb slovenského národa.
V rokoch 1863 až 1867 bol zakladajúcim členom a výborníkom Matice slovenskej, v roku 1866 bol vikárom patentálnej evanjelickej cirkvi v Martine. Keďže sa aktívne zúčastnil boja za patent, cisárske nariadenie o usporiadaní cirkevných pomerov, bol suspendovaný. V roku 1867 ho na nátlak maďarských kruhov definitívne penzionovali a donútili odísť do exilu v sliezskom Tešíne.
Organizátor slovenského národného hnutia a kodifikátor spisovnej slovenčiny Michal Miloslav Hodža zomrel v Tešíne 26. marca 1870 vo veku 58 rokov. V roku 1922 boli jeho telesné pozostatky prevezené na Slovensko a uložené v Liptovskom Mikuláši.
V stredu 22. septembra uplynie 210 rokov od narodenia Michala Miloslava Hodžu, evanjelického kňaza, básnika, jazykovedca, národovca a vedúcej osobnosti generácie štúrovcov.
Michal Miloslav Hodža sa narodil 22. septembra 1811 v obci Rakša (okres Turčianske Teplice) do rodiny mlynára Jána Hodžu. Ľudovú školu navštevoval v rodnej obci aj v Mošovciach. Po absolvovaní základného vzdelania študoval najskôr na gymnáziu v Banskej Bystrici, neskôr v Rožňave a v rokoch 1829 až 1832 študoval teológiu a filozofiu na prešovskom evanjelickom kolégiu.
Do Hodžovho národného cítenia výrazne zasiahlo štúdium na bratislavskom evanjelickom lýceu v rokoch 1832 až 1834, na ktorom sa formovala štúrovská generácia národovcov. Aktívne pôsobil tak v Spoločnosti česko-slovanskej, v rokoch 1833-1834 bol jej podpredsedom, ako aj v tajnom študentskom spolku Vzájomnosť. Na pamätnej vychádzke na Devín prijal v apríli 1836 symbolicky meno Miloslav.
Teologické štúdia zavŕšil vo Viedni, kde ho aj v roku 1837 vysvätili za evanjelického kňaza. V tom istom roku nastúpil na miesto farára v Liptovskom Mikuláši, pôsobil tam až do roku 1866, teda takmer 30 rokov.
Na stretnutí na fare v Hlbokom v júli 1843 rozhodoval spolu so Štúrom a Hurbanom o podobe spisovnej slovenčiny. Na ďalšej schôdzke, tentoraz zvolanej v auguste 1844 do Liptovského Mikuláša, založili kultúrno-vzdelávací spolok Tatrín (1844-1848), Hodža sa stal jeho prvým predsedom.
Michal Miloslav Hodža sa výrazne zaslúžil o zmenu pravopisu do dnešnej podoby, keď sa v roku 1852 uzákonila hodžovsko-hattalovská reforma. Pričinil sa o to, že v slovenčine zostalo ä, dvojhlásky aj ypsilon. Známy je jeho výrok: "Zrušiť moje tvrdé y? To sa, Boh dá, nigdá nestane!"
Novovytvorenému jazyku venoval tri diela - Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo (1847), Větín o slovenčině (1848) a Epigenes slovenicus (Potomok slovenský, 1848). Je tiež autorom Šlabikára (1859) a Prvej čítanky pre slovenské evanjelické a. v. školy (1860).
Hodža mal veľkú zásluhu na uskutočnení stretnutia národovcov v máji 1848 v Liptovskom Mikuláši, ktoré schválilo 14 bodov Žiadostí slovenského národa.
V revolučných rokoch 1848-1849 sa stal Hodža členom prvej Slovenskej národnej rady, ktorá bola ustanovená v septembri 1848 vo Viedni. Rovnako bol aktívnym účastníkom slovenských dobrovoľníckych výprav.
Po porážke povstania sa vrátil do Liptovského Mikuláša a v rokoch 1849 až 1850 pôsobil ako stoličný notár Liptovskej župy.
Hlavné Hodžove literárne diela vznikli v porevolučných rokoch. Patrí medzi ne epická báseň Matora (1856), esej Slavomiersky (1862) a cyklická báseň Vieroslavín, ktorá vyšla posmrtne v roku 1911.
V roku 1859 sa podieľal na vypracovaní Protestantského patentu a zasadzoval sa za reorganizáciu vnútornej správy protestantských cirkví v Uhorsku. V jeho realizácii videl dôležitý prostriedok, ako vylúčiť vedúcu úlohu maďarských svetských kruhov a šľachty v riadení cirkvi, čo chcel využiť na prospech školstva, kultúry a iných potrieb slovenského národa.
V rokoch 1863 až 1867 bol zakladajúcim členom a výborníkom Matice slovenskej, v roku 1866 bol vikárom patentálnej evanjelickej cirkvi v Martine. Keďže sa aktívne zúčastnil boja za patent, cisárske nariadenie o usporiadaní cirkevných pomerov, bol suspendovaný. V roku 1867 ho na nátlak maďarských kruhov definitívne penzionovali a donútili odísť do exilu v sliezskom Tešíne.
Organizátor slovenského národného hnutia a kodifikátor spisovnej slovenčiny Michal Miloslav Hodža zomrel v Tešíne 26. marca 1870 vo veku 58 rokov. V roku 1922 boli jeho telesné pozostatky prevezené na Slovensko a uložené v Liptovskom Mikuláši.
www.ZIVOTPO.sk
